Kolokvium o osobnosti Ferdinanda Ďurčanského

Kolokvium Ferdinand Ďurčanský a jeho aktivity vo svetle slovenských dejín 20. storočia, sa uskutočnilo 9. marca 2011 o 14.00 v knižnici Krajanského múzea Matice slovenskej v Bratislave.
Toto odborné podujatie zorganizoval Historický odbor Matice slovenskej a Slovenský historický ústav. Rozhodli sme sa tak preto, že v súvislosti s medializovanou kauzou - busty Ferdinanda Durcanskeho v Rajci, sa Matica slovenská ako celok dostala do vnútorného rozporu, lebo mestské zastupiteľstvo v Rajci pri schvaľovaní svojho rozhodnutia o postavení busty Ferdinanda Ďurčanského vychádzalo najmä z matičnej publikácie, ktorú vydal Kabinet slovenského exilu (Peter Maruniak) v roku 1996, ale zároveň miestny odbor MS v Rajci vydal stanovisko proti postaveniu busty.
Na kolokviu sa prezentovalo široké spektrum názorov na túto osobnosť slovenských dejín. V úvodnom kole predniesli svoje referáty historici z Historického ústav Slovenskej akadémie vied (Ľudovít Hallon, Ján Hlavinka, Michal Schwarc) z Filozofickej fakulty Univerzity Komenského (Eduard Nižňanský), Pedagogickej fakulty Univerzity Komenského (Róbert Letz), Slovenského historického ústavu a Historického odboru Matice slovenskej (Ján Bobák a Anton Hrnko). Svoj referát na kolokvium zaslal aj slovenský exilový historik František Vnuk.
Účastníci kolokvia sa z úst referujúcich dozvedeli, že jeho pôvod ho predurčoval na politickú kariéru (otec bol senátorom Národného zhromaždenia ČSR za HSĽS). V časopise Nástup (založený 1933), ktorého bol spoluzakladateľom prezentoval myšlienku slovenskej štátnej samostatnosti. Sformuloval prvý Piešťanský manifest v roku 1936, Svätodušný manifest v Bratislave roku 1938, žilinský Manifest slovenského národa zo 6. októbra 1939 a druhý Piešťanský manifest zo 14. januára 1945. Vo všetkých dokumentoch dôsledne presadzoval myšlienku slovenskej národnej a štátnej identity. K jeho osobnému profilu patrí aj to, že bol na slovenské pomery nadpriemerne vzdelaný a svoj doktorát z medzinárodného práva obhájil na parížskej Sorbone. K jeho osobnej charakteristike, ale aj k jeho politickej činnosti, patril pragmatizmus v myslení a konaní, čo ho však ako politika nezbavuje zodpovednosti za jeho rozhodnutia.
Ferdinand Ďurčanský mal podiel na príprave protižidovskej legislatívy v čase autonómnej Slovenskej krajiny, presadzoval numerus clausus (štatisticky percentuálne obmedzený počet) židovských advokátov, notárov, lekárov a lekárnikov. Na kolokviu zaznel názor, že za veľký deficit slovenskej historickej vedy treba považovať, že o Ferdinandovi Ďurčanskom neexistuje monografia. Zaznel názor, že Ďurčanský je klasický príklad, ako slovenská spoločnosť reflektuje určitú osobnosť do svojej historickej pamäti. Faktom však ostáva, že od roku 1945 do roku 1990 sa Ferdinand Ďurčanský prezentoval iba ako jednoznačne negatívna osobnosť. Aj na kolokviu sa mu vyčítalo, že presadzoval totalitné praktiky v čase svojho pôsobenia v politike (1938-1940) a propagoval spoluprácu s Nemeckom. Z dokumentov vyplýva, že spolupracoval s nemeckou tajnou službou, s vojenskou rozviedkou, ale robil to v záujme vzniku samostatného slovenského štátu. Nemecku chcel umožniť čerpať z nerastného bohatstva Slovenska, avšak reálne sa usiloval o formálnu nezávislosť Slovenskej republiky, nerešpektujúc silné väzby na Nemeckú ríšu.
Zaznel tam aj názor, že tridsať rokov Ďurčanského práce exile na váhe spravodlivosti dejín preváži tri roky jeho politickej aktivity v prvej Slovenskej republike, kde sa ako každý politik dopustil chýb. Po odchode do exilu najprv iluzórne veril, že zahraniční Slováci a Svätá stolica pomôžu Slovenskej republike po roku 1945 uchovať svoju suverenitu. Jeho memoranda v prospech zachovania slovenskej zvrchovanosti sú uchované v amerických, britských archívoch, ako aj archívoch OSN a Bezpečnostnej rady OSN. Nikdy neopustil myšlienku kontinuity Slovenskej republiky zo 14. marca 1939. Ferdinand Ďurčanský protestoval proti odsunu Nemcov a Maďarov z ČSR a deportáciám Slovákov do českého pohraničia. Podieľal sa na vzniku Svetového kongresu Slovákov (1971). Vďaka nemu bola slovenská otázka vo svete prezentovaná ako otvorený problém, čo z medzinárodnoprávneho hľadiska umožnilo vznik Slovenskej republiky 1. januára 1993. Ferdinanda Ďurčanského treba podľa záverov kolokvia považovať za zakladateľa slovenskej politológie, hoci sú vážne výhrady, že vo svojej Bielej knihe zamlčal, alebo skreslil, niektoré dôležité fakty slovenských dejín. K jeho zásluhám patrí aj to, že založil a riadil Rádio Barcelóna, ktoré na Slovenskú podporovalo antikomunistický odboj. Vo svojich štátoprávnych koncepciách sa prikláňal k vytvoreniu konfederácie stredoeurópskych katolíckych národov – Intermária.
Na kolokviu sme sa dozvedeli, že k afére vydania Ďurčanského, ako vojnového zločinca britské úrady zaujali zamietavé stanovisko. Svoj postoj odôvodňujú medzirezortným memorandom z 20. júna 1946, kde sa hovorí: „Nesúhlasíme s tým, aby naša vláda na želanie česko-slovenskej vlády mala žiadať Spojeneckú komisiu v Stredomorí o zaistenie a vydanie Dr. Ďurčanského, pretože podľa našich informácií Ďurčanský nie je obvinený z vojnových zločinov, ale iba z rozličných kriminálnych priestupkov proti česko-slovenským občanom, ktorých sa dopustil počas trvania bratislavského režimu...“
Názov kolokvia vystihoval cieľ, ktoré toto odborné podujatie malo. Mali sa objektívne, kritickými metódami historiografie posúdiť aktivity jednej významnej slovenskej osobnosti z pohľadu slovenských dejín 20. storočia. Udalosti a osobnosti slovenských dejín možno skúmať z rozmanitých pohľadov a z rozličným hodnotovým systémom, ale v zmysle zásad objektivity skúmania všetkých dejinných udalosti, nemali by sa do historiografie vnášať ideologické, politické hodnotenia. Hoci od konca druhej svetovej vojny uplynulo 66 rokov, zrejme pod vplyvom publicistiky, filmu a elektronických médií, historiografia je do istej miery pod vplyvom takýchto hodnotení sme ovplyvnení takýmto videním dejín. Tým sa vytvára pohľad na slovenské dejiny 20. storočia plný rozporov, nepriateľstva, nepriateľov a vzájomne spáchaných krívd, čo nevystihuje reálny a veľmi zložitý priebeh udalostí, ktoré sa odohrávali na území Slovenska a nehistorikovi, často aj historikovi, ponúka taký zdeformovaný obraz slovenských dejín, podľa ktorého by mal fandiť určitým udalostiam a iba určitým osobnostiam. Toto je dedičstvo marxistickej historiografie. Tá napríklad štúrovcov hodnotila negatívne, lebo v čase revolúcie 1848-1849 podľa nej nestali na „správnej strane.“ Budeme to aplikovať aj na 20. storočie?
Toto nie sú objektívne dejiny, ale politická resp. ideologická propaganda. Preto Matica slovenská zorganizovala toto kolokvium, aby tu historici sine ira et studio porozprávali o Ferdinandovi Ďurčanskom, ako klasickom príklade osobnosti spojenej s politikou v najzložitejšom období našich dejín, ale zároveň osobnosti prepojenej s úsilím slovenského exilu o národno-štátnu emancipáciu Slovákov.