V triednej knihe sa ukrýva určitá symbolika. Mnohí za ňou vidia rôzne diabolské sily, byrokratické systémy školy, večne otravujúcich triednych učiteľov, ale aj napríklad účinnú pomôcku na ulievanie(hlavne pre týždenníkov).
V poslednom ročníku gymnázia sú určité obdobia, kedy by študenti potrebovali kľud od skúšania, písomiek, profesorov a toho všetkého, čomu sa nadáva školské povinnosti. Pred maturitami sa to rieši akademickým týždnom, inokedy to istia prázdniny alebo riaditeľské voľná. Ale čo vymyslieť, keď sa vedomosti začínajú znova zbierať po letných prázdninách, profesori hrozia štvrťročnými písomkami a Vianoce sú ďaleko? Vtedy treba začať plánovať stužkovú, ku ktorej neodmysliteľne patrí aj pečatenie triednej knihy.
Začalo to približne týždeň pred sedemnástym novembrom. Ráno, celí nadšení a vyobliekaní sme sa v triede zhromaždili a zistili sme, že máme o dve hodiny viac času ako sme chceli mať, z dôvodu neprítomnosti kameramana. Pár dobrovolníkov bolo ustanovených na držanie misky s rozohriatym voskom, zapaľovanie ohňov a podobne. Pečatenie prebiehalo v našej domácej triede, s pomôckami z chemického laboratória(Petriho misky, tyčinky, kahance, šampanské). Triedna profesorka predniesla pár úvodných slov a mohlo sa začať žhaviť. Kahany sa rozložili priamo na katedre a po párminútovom roztápaní vosku sa pečať ocitla na stuhe preväzujúcej triednu knihu. Pečať sa podarila, tak sme neodolali a od radosti nám začalo po laviciach kolovať šampanské. Keď posledné pery okúsili sladkastú chuť šumivého vína, odobrali sme sa ku dverám. Tie dostali nový nádych, keď na nich zažiarili podpisy ľudí, ktorí do nich večne kopú a trieskajú s nimi. Premena dverí bola dokonaná, keď sa orientácia kľučky zmenila o 90º, tak ako to môžeme pozorovať vo vlakoch a lietadlách. V tom čase nás už v exteriéri školy očakával čerstvo vyškrabkaný hrob, pripravený na uloženie triednej knihy. Po dokončení pohrebného príhovoru a uložení transparentnej tabule nad čerstvý hrob sa smútiaca Oktáva A odobrala späť do budovy školy.
Teraz už vieme, že to o tom neskúšaní je len povera. Časť profesorov to pochopila, ale väčšine to bolo jedno. Doležité je ale niečo iné- dokázali sme ako trieda niečo spraviť spoločne a nepozabíjať sa pri tom. Odniesla si to len tá jedna nešťastnica.
V poslednom ročníku gymnázia sú určité obdobia, kedy by študenti potrebovali kľud od skúšania, písomiek, profesorov a toho všetkého, čomu sa nadáva školské povinnosti. Pred maturitami sa to rieši akademickým týždnom, inokedy to istia prázdniny alebo riaditeľské voľná. Ale čo vymyslieť, keď sa vedomosti začínajú znova zbierať po letných prázdninách, profesori hrozia štvrťročnými písomkami a Vianoce sú ďaleko? Vtedy treba začať plánovať stužkovú, ku ktorej neodmysliteľne patrí aj pečatenie triednej knihy.
Začalo to približne týždeň pred sedemnástym novembrom. Ráno, celí nadšení a vyobliekaní sme sa v triede zhromaždili a zistili sme, že máme o dve hodiny viac času ako sme chceli mať, z dôvodu neprítomnosti kameramana. Pár dobrovolníkov bolo ustanovených na držanie misky s rozohriatym voskom, zapaľovanie ohňov a podobne. Pečatenie prebiehalo v našej domácej triede, s pomôckami z chemického laboratória(Petriho misky, tyčinky, kahance, šampanské). Triedna profesorka predniesla pár úvodných slov a mohlo sa začať žhaviť. Kahany sa rozložili priamo na katedre a po párminútovom roztápaní vosku sa pečať ocitla na stuhe preväzujúcej triednu knihu. Pečať sa podarila, tak sme neodolali a od radosti nám začalo po laviciach kolovať šampanské. Keď posledné pery okúsili sladkastú chuť šumivého vína, odobrali sme sa ku dverám. Tie dostali nový nádych, keď na nich zažiarili podpisy ľudí, ktorí do nich večne kopú a trieskajú s nimi. Premena dverí bola dokonaná, keď sa orientácia kľučky zmenila o 90º, tak ako to môžeme pozorovať vo vlakoch a lietadlách. V tom čase nás už v exteriéri školy očakával čerstvo vyškrabkaný hrob, pripravený na uloženie triednej knihy. Po dokončení pohrebného príhovoru a uložení transparentnej tabule nad čerstvý hrob sa smútiaca Oktáva A odobrala späť do budovy školy.
Teraz už vieme, že to o tom neskúšaní je len povera. Časť profesorov to pochopila, ale väčšine to bolo jedno. Doležité je ale niečo iné- dokázali sme ako trieda niečo spraviť spoločne a nepozabíjať sa pri tom. Odniesla si to len tá jedna nešťastnica.
