Dátum pridania 17.04.2016
Kategória kultúra

O priestoroch, o predmetoch a o poctách 25. 2. 2016 – 1. 5. 2016 Po príchode do výstavnej sieni nás privíta aróma olejových a temperových farieb. Značí to o tom, že diela mladého výtvarníka Davida Javorského (1992) zaváňajú svojou čerstvosťou a práve pre Turčiansku galériu v Martine sú za horúca vytiahnuté z jeho tvorivej pece. Výstava s názvom O priestoroch, o predmetoch a o poctách je presne taká, ako jej zastrešujúci názov. Jeho tituly k dielam sú lakonické a priame, no témy a obsahy diel sú už pádnejšie, ale k tomu sa bližšie dostaneme. Pod jednou strechou sa tu stretáva stála expozícia slovenskej moderny (napr. Pijani od Mikuláša Galandu z 30. rokov, ale aj prierez skupiny Galandovcov). Túto zbierku teraz dopĺňa najnovšia výstava, ktorá mala otvorenie 25. februára 2016. Predstavuje sa na nej náš významný umelec Andrej Rudavský, známy ako člen skupiny Galandovcov a práve jemu je Javorského výstava venovaná. Práve David Javorský, ktorý momentálne dokončuje štúdium na Akadémii výtvarných umení Jana Matejki v Krakove (pod vedením Janusza Matuszewskiego) vzdal A. Rudavskému poctu a ako píše Miroslav Haľák, kurátor výstavy ,,Davidovi Javorskému sa však podarilo zo šindľových konštrukcií oživených Rudavského kaplniek vypreparovať príbehy osobných duchovných zážitkov, biblických motívov alebo mystických zjavení v pokročilom teologickom dialógu.“ Stretnutie generácie A. Rudavského, ktorý končil vysokú školu roku 1960 a D. Javorského, ktorý končí vysokú školu tohto roku je unikátne vidieť pohromade. Od 60. rokov umenie prešlo mnohými podstatnými zmenami. Galandovci sa nenechali opantať figurujúcim konceptualizmom, ale pokračovali v tradíciách slovenskej moderny. Dalo by sa povedať, že aj Javorský sčasti nadväzuje na generáciu Galandovcov (Paštéka, Krivoš, atď.). Je predovšetkým bytostným maliarom a kresliarom, ktorý si vybral k vyjadrovaniu a tvorbe tradičné, konvenčné a overené média. Nepodľahol trendovosti štýlov a nových médií, ktoré do umenia vstúpili s rozvojom nových technológii. Je pravým solitérom, ktorý suverénne kráča proti rôznym technickým výdobytkom a zachováva si v tvorbe človečenstvo. Javorský sa dostal od ,,včerajších“ pijanských, zadumaných a krčmových výtvarných scén do tém koherentných. Tie sú ušľachtilejšie a kontemplatívnejšie, s koncentrovaným a jasnejším predmetom jeho záujmu, ktorý prekvapivo stále variuje a rozvíja. Nie je v maľbe, či v kresbe pravidlom zaplňovať celú plochu papiera, či plátna. On práve často necháva plochy nezaplnené a nedotknuté. Úsporne pracuje s kombinovanými technikami a jeho práce tak ostávajú nedopovedané. ,,Karty“ sú hodené a recipienti majú priestor k uvažovaniu a k dotváraniu príbehov. Čistý papier a čisté plátno sú pre autora plochou na premýšľanie. Cez tvorbu dáva najavo nespokojnosť so súčasnou dobou a jej duševným marazmom. Maliarska charizma autora si dovoľuje do plochy papiera skombinovať aj tzv. technické nezdary s minucióznou kresbou napr. svätca. Ako jeden z mála výtvarníkov najmladšej, alebo strednej generácie u nás, pracuje s kresťanskými témami. Nie veľa svetových postmoderných a súčasných autorov kresťanské atribúty v tvorbe využíva. Ak áno, tak skôr ako citácie diel starého umenia, parodovanie, či zneúctenie a profanovanie náboženských tradícií a symbolov (napr. Maurizio Cattelan, bratia Chapmanovci atď.). Ich zámerom je hlavne šokovať, provokovať, prípadne na niečo upozorňovať. Sakrálne námety (v našom prípade kresťanstva, ktoré je medzi vierami najrozšírenejšie) v hodnotnom súčasnom umení nie sú dominantné, sú priam až marginalizované. Umenie posledných desaťročí je neraz o egu umelcov (jednotlivcov). Je príliš subjektívne a hľadanie či smerovanie k ,,pravde“ nie je kardinálne. Umenie, ako keby dnes bolo zahľadenejšie do seba a do svojich pseudosvetských právd. Analógiám s ostatnými autormi sa ani pri Davidovi Javorskom nedokážeme vyhnúť. Koláže, ktoré sa občasne objavia v jeho najnovších prácach pripomínajú napríklad podobnú technologickú stratégiu ako pri kolážach Ladislava Gudernu. Ergo spôsob vlepovania vlastných kresieb, či grafík do autorského obrazu. V prípade Javorského totiž nejde o žiadnu apropriáciu cudzích a nájdených obrázkových materiálov. Tvorí len z toho, čo vyprodukoval on sám. Z domácej scény by  sme mohli spomenúť obsahovo bližších autorov ako napr. Svetozára Ilavského či Mareka Ormandíka a jeho obrazy svätcov a prosebníkov. Javorského analógia grafík a kresieb s Davidom Hockneym ma privádza ku grafikám a kresbám zo 60-70. rokov, ktoré sú v porovnaní s ním urbánne a sú v nich včleňované rôzne texty a nápisy (popartová filozofia). Hockney dokázal zrúcať spoločenské tabu modernej ľudskej individuality a okrem kresebnej formy ich môže spájať aj myšlienka ktorú Hockney spomínal, keď sa vyjadroval prečo začal robiť grafiky- a to sú ekonomické dôvody a taktiež na katedre grafiky mali materiál zdarma. Na výstave k nám Javorský prehovára maľbami, kresbami, kombinovanými grafikami a jedným dreveným krížom. Jeho autoportréty sú vážne a ich upäté pohľady smerujú divákom do očí. Sú súčasťou rôznych prostredí a zámerov. Autorov portrét ako busta v metafyzickom prostredí, autoportrét s mandilion, autoportrét s červeným nosom v prozaickom prostredí. Prozaickosť rozširuje aj samostatne, ako napríklad pri maľbe Izby. V niektorých maľbách, či grafikách sa objavujú osobné symboly ako dom v Mičinej, lebka, kočík, ktoré sa viažu k autorovým reminiscenciám. ,,Všetko je dobrý motív, motív netreba hľadať.“ (Ľudovít Hološka) Motívy prichádzajú k Javorskému spontánne. Jednak sa inšpiruje okolím a pri autoportrétoch je zároveň sám sebe psychológom. Autor je veriaci a náboženskú výchovu mal vštepovanú od malička, čo prerástlo aj do výtvarnej tvorby. Tvorba- ako spôsob kontemplovania a uvažovania nad vierou, nad životom, nad ,,zmyslom“ života, ale aj nad samotnou tvorbou a umením. Maliar a pedagóg Ľudovít Hološka píše, že ,,obraz je výsledok poznávania maliarovho vnútra a sveta“ (Denníky 2009). Je to v jeho tvorbe evidentné a dokazuje to aj silne vyžarujúca vážnosť tém. Najbližšia mu je figurácia a samotný človek, pri ktorom mu ani tak nejde o formálne a povrchové zobrazenie, ale predovšetkým o jeho psychológiu a vnútorný svet. Milieu v jeho kresebno-maliarskych príbehoch je vyprázdnené, nejasné, uzavreté a opustené ako v Chiricových maľbách a kaplnky sú v nich miestom pre rozjímanie a modlitby. V najnovších dielach používa práve drevenú kaplnku ako výtvarný znak. Reaguje tak aj na kaplnky (sochy) Andreja Rudavského. Tieto motívy doplňujú svätci, modliaci sa, holub, no vo väčšine sú to rebrík (Jakubov?), dvere, stôl a stolička. Tento religiózny spektákl vo vágnych priestoroch autor vytvára zreteľne v interiéroch, čo prezrádzajú linky, ktoré naznačujú rohy miestností. A rebrík, či dvere sú signálmi pre záchranu, či oslobodenie zo stiesnenosti. Sacra conversazione s ,,Najvyšším“ vedie autor a vedú ho aj jedinci v obrazoch. Jeden Mystický rozhovor (ako nazval autor svoj obraz) vedie osoba s Bohom, ktorého na obraze reprezentuje oko prozreteľnosti. ,,Každá doba prináša svoje vlastné svetlo, svoj zvláštny pocit priestoru“ (Henri Matisse- Umění rovnováhy 1945). Tento citát by mohol zhrnúť úmysel výtvarnej tvorby Javorského. David Javorský je agilným výtvarníkom no zároveň latentným a nenápadným na slovenskej výtvarnej scéne. Som presvedčený, že aj táto prezentácia jeho tvorby po boku Andreja Rudavského v martinskej galérií môže byť kvalitným začiatkom na jeho umeleckej ceste. Výstava potrvá do 1.mája 2016. Mgr.art Ján Juhaniak ...